Koniec hospitalizácie
Pobyt na psychiatrii ukončený.
3 a pol mesiaca som strávila zavretá v jednej budove. Bolo ťažké vidieť ľudí, ktorí to vzdali po týždni, či mesiaci a ja som to tam vydržala tak dlho. Na začiatku som chcela podpísať reverz každý deň, ale ku koncu som bola celkom smutná, že už to končí a ostala by som dlhšie. Bolo to pre mňa ako nejaké bezpečné miesto. Ľudia boli úžasní, personál skvelý.
Čo sa týka režimu, tak bol nastavený celkom dobre. Jedlo 6-krát denne (raňajky, desiata, obed, olovrant, večera, druhá večera) bol masaker, ale po čase mi to bolo dokonca málo.
Skupinové terapie som zo začiatku nenávidela a nič okrem sĺz mi to nedalo, ale potom som si ich obľúbila a bolo to super.
Individuálne terapie boli super od začiatku. Posledné individuálky boli ale veľmi ťažké. Psychológ mi dokonca povedal, že konečne pred ním nesedí choroba, ale ja. Preplakala som zopár sedení, ale bolo to uvoľňujúce.
2-3-krát za týždeň boli aj precházky so sestričkou. To bolo veľmi príjemné.
Autogénne tréningy ráno dali zabrať a na mňa to moc nefungovalo, lebo som sa nevedela uvoľniť, ale našli sa aj takí, čo to chválili.
Moja ošetrujúca lekárka bola najlepšia zo všetkých. Starala sa a každý deň za nami chodila a pýtala sa, zaujímala sa. Pomaly každodenné písanie denníka bolo zo začiatku otravné, ale potom mi to už prišlo ako super vec a písala som ho rada. Vlastne vždy, keď som sa cítila zle, tak som sa vypísala do toho denníka.
Čo sa týka liekov, u mňa to bolo také všelijaké. Najprv som ich odmietala a potom som bola za ne rada. Z nejakého dôvodu som ich ale potom prestala brať a veľmi sa mi to vypomstilo. Až natoľko, že som skončila na akútnej psychiatrii. Bol to deň, kedy som si chcela vziať život a bolo to veľmi ťažké. Sestrička uznala, že pre moje dobro bude lepšie, keď pôjdem na akútnu ženskú psychiatriu. Tam to bolo drsné. Niektorí ľudia tam boli v klietkach, chodili na elektrošoky, preto potom nosili plienku. Veľa ľudí tam malo schizofreniu a bolo to na nich vidieť. Jedna 30 ročná pani tam chodila po chdbe nahá, všade videla ľudí, ktorí neexistovali a hovorila z cesty. Iná pani tam písala listy na ministerstvo republiky a potom ten papier ukazovala pred telkou, že nech si prečátajú. K tomu sa s tou telkou aj rozprávala.
Spoznala som tam aj jednu babu, ktorá na tom bola podobne ako ja. Porezala sa na ruke a priviezla ju sanitka. Milá baba a konečne to bol niekto, s kým sa dalo rozprávať. Personál na nás dve bol milý, lebo videli, že sme normálne.
Bolo mi smutno za ľuďmi z psychosomatického. Raz som išla na balkón a pod ním stáli dve baby odtiaľ. Rozplakala som sa ako malé dieťa. Potom ma chodili navštevovať každý deň pod balkón a rozprávali sme sa.
Komunikácia s lekármi bola tiež celko fajn. Jedlo tam ale bolo čoraz horšie. Hlavne tam nevedeli čo je PPP strava, takže mi nedávali desiatu ani druhú večeru a dávali mi veľké porcie, tak to bolo ťažké.
Teraz som doma a čakám opäť na prijatie na kliniku. Moje depresie sa zhoršili. Čakám na rehospitalizáciu. Že by som sa vrátila ešte na 2-3 týždne ako doliečovací pobyt. A tým by som to ukončila. Viem, že ten najväčší boj je až tu vonku, ale potrebujem sa dať dokopy.
