Prvé príznaky a prejavy
Začala som tým, že som sa stala vegetariánkou. Bolo to aj z etických dôvodov a aj preto, že mi mäso vôbec nechutilo už ako dieťaťu. Takže rodina a okolie to bralo úplne v pohode. Po čase mi zistili vrodenú chorobu a lepok to len zhoršoval. Tak som vysadila aj ten. Pár mesiacov na to, mi začali vadiť aj mliečne výrobky. Obmedzila som aj tie. Tieto obmedzenia mi odporúčali lekári. Všetci s tým boli okej. Nikto to neriešil.
Ale potom sa to zhoršilo. Začala som rátať kalórie vo všetkom. Na každom jednom kúsku, ktorý som dala do úst. Vtedy som pochopila, že aj obyčajný banán má v sebe strašne veľa kalórii. Po nociach som si čítala články o kalóriách, cukroch, tukoch, čo by sa nemalo jesť pri diétach, čomu sa vyvarovať, čo všetko na seba viaže vodu...prešla som veľa článkov, štúdii a odporúčaní.
Na jednej strane som si povedala, že je dobré mať prehľad o tom, čo všetko zjem. Ale na druhej strane som kvôli týmto informáciám obmedzila jedlo ešte viac. Trištvrte ovocí by sa jesť nemalo, lebo je v ňom priveľa cukru. Sacharidy, to je čistá katastrofa. Takže žiadne pečivo, žiadne cestoviny. Sladké, na to človek ani len pomyslieť nemôže. Piť len vodu, čistú kávu a zelený čaj. Zelenina bola ako tak bezpečná, ale aj tam som si musela dávať pozor na to, čo sa chystám zjesť.
Toho, čo môžem zjesť, bolo veľmi málo. Zoznam taký dlhý, že by mi stačil A5 papier. Čím ďalej tým viac som jedla surovú stravu. Bolo to aj z toho dôvodu, že som nemala energiu stáť pri sporáku a niečo variť.
Čo sa týka cvičenia...
Cez deň som chodila do školy a po škole som šla do práce. Takže pohybu som mala až až. Ale aj napriek tomu mi to nestačilo a cvičila som ešte večer. Vlastne v noci. Keď už celá rodina spala. Mala som samostatnú izbu a tak som nikoho nerušila. Jasné, že som neskákala panáky, lebo to by bolo počuť, ale také drepy, výpady či silové cvičenia, tie počuť neboli. Navyše moja rodina celkom tvrdo spí.
Keď sme mali dištančné vyučovanie, cvičili som aj cez hodiny. Prednášky neboli nič moc a aspoň som využila čas.
Myslím, že cez lockdown sa moja choroba posilnila ešte viac. Tým, že som bola viac doma s rodinou, boli aj častejšie hádky a výčitky. Preto som sa snažila odreagovať cvičením a nejedením. Chcela som im dokázať, že za niečo stojím.
Nechodila som do spoločnosti. Áno, aj kvôli lockdownu, ale ani predtým ma to nelákalo. Nechcela som vidieť okolo seba tých šťastných ľudí ako si užívajú. Moje myšlienky sa stále točili okolo jedla. Na oslavách, posedeniach či iných stretnutiach...samé jedlo. Nechcela som tam chodiť, lebo som si nebola istá, či by som to vydržala. A nechcela som, aby si niekto všimol, že som zmenila svoje stravovanie. Navyše som nemala na to energiu. Ani na tancovanie, ani pretvarovanie, že je všetko v poriadku, že som šťastná...pretože som nebola. Šťastie, radosť.. emócie, ktoré som už dávno zavrhla.
