Spomienky
Bola som u kamaráta doma a on sa ma snažil donútiť zjesť čokoládu. Ani neviem prečo mu na tom tak záležalo. Držal ma pevne za zápästia a čím viac som bojovala, tým silnejšie ma držal. Jemu to prišlo ako zábava, ale mne teda vôbec nie. Pretože som si spomenula aké to bolo s jedným mojim bývalým. Ako ma týral a bil. Ako silno ma držal vždy predtým ako mi ublížil. Ako na mňa kričal a ja sa nevedela brániť. Ako som sa schovávala za zamknutými dverami a dúfala, že ho hnev prejde. Ako som skákala z prvého poschodia, keď bolo najhoršie. Ako sa ma pokúsil zabiť a ja som prežila...
Tieto všetky spomienky mi nabehli behom pár minút. Bolo to tak živé a tak desivé. Spomienky, ktoré mali navždy ostať hlboko pod zemou, zabudnuté, sú späť. A ja s nimi neviem bojovať. Je to ťažké. Zabudnúť a nemyslieť. Je to tu zas? Ako mám vedieť, že on taký nie je? Nie sú takí všetci? Nepoznám to. A to je najhoršie. Ako mám niekomu dôverovať, keď neverím ani sama sebe a svojim inštinktom.
Podľa psychologičky mám tendenciu vracať sa k ľuďom, ktorí mi ubližujú. Nie pre to, že by som chcela byť obeťou, ale pre to, že s sebe nevidím žiadnu sebahodnotu. Je to naozaj tak? Môžem to vôbec nejako zmeniť? Nechcem, aby mi ľudia ubližovali. Alebo si nič iné už nezaslúžim? Kto mi zodpovie všetky tie otázky, ktoré mám v hlave?
